Keď sme v piatok popoludní otvorili dvere Domu osvety, vo vzduchu bolo cítiť očakávanie. Niektorí účastníci držali krosná v rukách prvýkrát. Iní si plnili malý sen, ktorý v sebe nosili už dlhší čas.

Tkáčsky kurz s majsterkou ľudovej umeleckej výroby Ľubomírou Žilkovou sa začal potichu. Prvými vysvetleniami, prvými otázkami, prvými pokusmi. A potom sa priestorom začal ozývať rytmus práce. 

Ľubka viedla kurz pokojne, s trpezlivosťou a rešpektom k remeslu. Každému sa venovala, ukazovala, opravovala, vysvetľovala. A pritom odovzdávala niečo viac než len techniku. Odovzdávala vzťah k tradícii, cit pre detail a úctu k ručnej práci za čo jej patrí veľké ďakujeme.

Práve v takýchto chvíľach si človek uvedomí, že nejde len o výrobu textilu. Každý, kto si sadne ku krosnám sa dotýka práce našich predkov. Pohyby rúk, trpezlivosť, sústredenie – to všetko je rovnaké ako kedysi. A práve záujem ľudí o takéto kurzy je dôkazom, že remeslo neostáva zatvorené v múzeách ani v knihách. Zostáva živé. Odovzdáva sa ďalej, z človeka na človeka.

Bolo krásne sledovať, ako sa počas víkendu menili tváre. Z počiatočnej opatrnosti sa stala radosť. Z neistých pohybov istota. Každý výrobok bol iný, osobný, pravdivý. A každý z nich bol malým pokračovaním príbehu tradície.

Nedeľné dopoludnie malo už slávnostnejšiu atmosféru. Po ukončení kurzu sme sa presunuli na spoločný obed do reštaurácie Palazzo, kde nám pripravili dôstojné a príjemné zakončenie víkendu. Pri stole sme si ešte raz zaspomínali na prvé pokusy aj malé víťazstvá. Odovzdali sme certifikáty o absolvovaní kurzu a drobné darčeky ako poďakovanie za účasť. Bol to moment, v ktorom sa miešala hrdosť, vďačnosť aj tiché uvedomenie, že sme boli súčasťou niečoho zmysluplného.

Tkáčsky kurz v Dome osvety v dňoch 27.2. - 1.3.2026 organizovalo Gemerské - malohontské osvetové stredisko - kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja v ramci projektu Čarovná studnička, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.