fbpx

Dezső Győry – básnik, spisovateľ, publicista

Narodil sa 18. marca 1900 v Rimavskej Sobote rodičom Dezső Wallentinyimu  (jeho rodné priezvisko) a Ide Győryovej. Stredoškolské štúdium absolvoval vo svojom rodnom meste, ako študent Zjednoteného protestanského gymnázia. Na protiľahlej ulici (terajšia ulica Gorkého) dodnes stojí dom, kde v tom čase Dezső Győry býval. Donedávna, kým terajší majitelia neobnovili dom, bola tam umiestnená aj pamätná tabuľa.

Pamätná tabuľa na dome, v ktorom žil Dezső Győry

Jeho prvá báseň vyšla v roku 1917. V roku 1919 bol študentom Filozofickej fakulty Univerzity Eötvösa v Budapešti. V rokoch 1920 – 1922 študoval  v nemeckom Halle a Hamburgu na Obchodnej akadémii, kde získal aj titul. Od roku 1921 začínal publikovať svoje básne a články vo väčšine maďarských denníkov a časopisov v Československu. V roku 1925 sa stal šéfredaktorom pokrokového Košického denníka. V roku 1926 vytvoril literárnu prílohu Pražských maďarských novín, kvôli svojej pokrokovej kultúrnej politike bol však prepustený.

Jeho zväzky poézie vychádzali jeden po druhom:  
Atmosféry (1921),
Kapitánsky dlh (1924), 
Neviditeľný strážca (1927), 
Noví Maďari (1927),  
Kde je básnik? (1931), 
V tieni hôr (1936),
Zengő Dunatáj (1938), 
Ľudský hlas (1940). 

Vďaka zväzku básní Újarcú magyarok (Noví Maďari), ktorý vyšiel v roku 1927, sa jeho meno stalo známym v maďarskom literárnom živote.

V rokoch 1933 -1938 bol Győry šéfredaktorom Magyar Újság (Maďarské noviny) a v tom čase bol aj predsedom Únie maďarských novinárov v Československu. Pomáhal mladým intelektuálom, podporoval kultúrnu prácu univerzitných poslucháčov. V roku 1937 spolu s Dezső Vozárim založil Maďarský demokratický spisovateľský kruh v Československu, ktorému sa stal aj predsedom. Svojou poéziou a publicistickými prácami v roku 1938 sa pevne postavil proti fašizmu, antisemitizmu a reakcionárskemu iredentizmu. Aj v týchto ťažkých časoch písal o slovenských robotníkoch chápavým, bratským tónom v zbierke Zengő Dunatáj.

Győry sa nestal komunistom ani v čase bezprostredného fašistického nebezpečenstva, vytrval však pri svojich morálnych a humanistických zásadách, odvážne a odhodlane bojoval proti fašizmu a veril v myšlienku ľudského pokroku, o čom svedčí cyklus básní Emberi hang (Ľudský hlas). Od roku 1941 žil v Beregszásze ( dnešná Ukrajina) na úplnom ústupe až do roku 1949, kedy sa presťahoval do Budapešti. Rad za radom vychádzali jeho dodnes obľúbené historicko-romantické poviedky a romány, v ktorých písal hlavne o Maďaroch žijúcich v Československu. Najväčší úspech zaznamenal s trilógiou románov: Viharvirág (Kvet búrky), Sorsvirág (Kvet osudu), Tűzvirág (Kvet ohňa).

Dezső Győry bol básnikom „menšinového ľudstva“  v maďarskej literatúre v Československu. Predstavoval myšlienky „nových Maďarov“ , ktorý považovali menšinový život za školu pokroku. Vo svojej pokrokovej poézii opisoval osud Maďarov na Slovensku, zdôrazňoval dôležitosť zachovania národného jazyka a kultúry, ale zároveň hlásal bratstvo národov strednej a východnej Európy. Bol presvedčený, že maďarská menšina musí budovať a starať sa o toto bratstvo.

Dezső Győry bol za svoje dielo trikrát vyznamenaný Cenou Attilu Józsefa  (v rokoch 1955, 1958, 1970). Do svojej smrti (1. 2. 1974) žil v Budapešti, kde je pochovaný aj so svojou manželkou na cintoríne Farkasréti. 

Rimavskosoboťania pri hrobe D. Győryho v Budapešti

Obyvatelia Rimavskej Soboty si z roka na rok uctievajú pamiatku slávneho rodáka mesta podujatím Kultúrne dni Dezső Győryho. Je to dvojmesačná séria rôznych kultúrnych programov: spomienková slávnosť spojená s kladením vencov pri pamätnej tabuli D. Győryho v Mestskej záhrade, literárne besedy, divadelné predstavenia, recitačné a výtvarné súťaže, atď.

V Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote sa nachádza pamätná tabuľa, ktorá má pripomínať, že myrtový krík, ktorý je vedľa nej, daroval svojmu rodnému mestu básnik Dezső Győry.

Myrtový krík s pamätnou tabuľou v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote

Zdieľam