Predstavujeme vám Elenu HRONCOVÚ – učiteľku, kultúrno – výchovnú pracovníčku, zanietenú folkloristku, vždy oddanú skvelej veci, s profesionalitou jej vlastnou, človeka s maximálnou citlivosťou pre tradície a dôstojnoť.

Narodila sa a vyrastala v Kokave nad Rimavicou, ktorá je aj teraz jej domovom, pretože sa sem vrátila vo svojom dôchodcovskom veku. Po ukončení základnej školy pokračovala v štúdiu na Strednej pedagogickej škole, ako učiteľka začínala na ZDŠ v Málinci. Neskôr, po vstupe do manželstva, sa manželia presťahovali do Rimavskej Soboty, kde začala učiť na JSŠ. Popri zamestnaní, v rokoch 1967 – 1970, nastúpila na štúdium na hudobnú fakultu na VŠMU v Bratislave v odbore tanečná pedagogika a v roku 1968 začala navyše študovať aj na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. V tom čase už bola matkou dvoch synov – staršieho Ivana a mladšieho Braňa.

Keďže folklór a tradície jej vždy boli veľmi blízke, v roku 1961 na JSŠ založila folklórny krúžok a aktivity na tomto úseku jej profesionálneho života celkom prirodzene vyvrcholili v roku 1969 založením folklórneho súboru Rimavan.

V roku 1976 prijíma funkciu riaditeľky vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Za jej pôsobenia toto zariadenie získalo veľký rozkvet – vybudovala sa nová administratívna budova ako prístavba k starej budove Domu osvety, na ten čas s modernými výtvarnými dielňami. V tom čase sa stala aj umeleckou vedúcou folklórneho súboru Rimavan, kde začali pracovať aj významní slovenskí choreografi, ako Janko Blaho, Igor Kovačovič, Mikuláš Senko a mnohí ďalší. Začali sa organizovať veľké celoslovenské podujatia, začala sa písať história Gemerských folklórnych slávností v Klenovci (dnes Klenovská rontouka) a mnohé iné.

Ale hlavne sa jej podarilo vybudovať a udržať výborný osvetársky kolektív, ktorý v tom čase mal 35 osvetárov. Ako sa hovorí – nič netrvá večne – a tak sa začali hýbať aj osvetárske vody a v roku 1986 sa stala podpredsedníčkou ONV v Rimavskej Sobote. Po revolučnom roku 1989 a po rôznych politicko – spoločenských  zmenách sa v roku 1991 vrátila na post riaditeľky vtedy už Regionálneho kultúrneho strediska, ako bolo osvetové stredisko premenované. Ako sama spomína: “...najviac  ma potešilo, že tam boli tí istí ľudia, čo aj predtým, dobre ma poznali a milo ma prijali.“

Zásadný zlom v jej pracovnom živote nastal v roku 1995, kedy bola z postu riaditeľky Regionálneho kultúrneho strediska odvolaná bez udania dôvodu. Boli to ťažké chvíle pre ňu, ale aj pre celý kolektív, najmä ak výmena bola obrovskou fraškou, až priam hanbou pre kultúru.

Ako riaditeľka bola prísna, v prvom rade na seba, ale aj na svojich kolegov, vyžadovala maximálnu pracovitosť, disciplínu a oddanosť pre prácu. Ale hlavne bola maximálne spravodlivá, veci riešila na mieste a nikdy ich neposúvala ďalej, nemala rada klebety a my ako kolektív sme pri nej nevedeli, čo sú to intrigy.

Veľmi radi a často na ňu spomíname s láskou, úctou a vďakou, že sme sa na našej ceste životom s ňou mohli stretnúť.

Prajeme jej veľa, veľa zdravia, pohody a životného optimizmu.

S úctou Vaši osvetári.