Eva Kováčová sa narodila 14. júla 1951 v Rimavskej Sobote, toho roku práve v dnešný deň by sa bola dožila 70 rokov. Pochádzala z robotníckej rodiny, svoje vzdelanie získavala v Hnúšti, v Rimavskej Sobote a v Banskej Bystrici. Svoje štúdium začala v Hnúšti na Strednej všeobecnej škole, kde študovala v rokoch 1966-69, pokračovala v Rimavskej Sobote na Strednej ekonomickej škole a neskôr diaľkovo v Banskej Bystrici, kde študovala v rokoch 1973-78 slovenčinu a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte.

V rokoch 1971-79 vyučovala hru na klavír v Ľudovej škole umenia v Hnúšti, v rokoch 1979-80 pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v rokoch 1981-83 bola redaktorkou denníka Pravda.

Eva Kováčová vyskúšala a vystriedala viacero zamestnaní – robila ako vrátnička, policajtka, personalistka, novinárka, učiteľka, upratovačka a pisárka.

Svoje prvé verše publikovala v Novom slove. Debutovala v roku 1973 zbierkou ľúbostných básní Striedavo oblačno, ktorú básnik a publicista Vojtech Mihálik privítal nasledujúcimi slovami:

„ . . . do slovenskej poézie po období bezobsažných, epigónskych a do seba zahľadených debutov prichádzajú básnici, ktorí sa už nepaprú iba v minipriestore svojho subjektu . . .  po mnohých rokoch sa tu zjavujú talenty otvorene angažované a pritom neschematické.“  

Druhú svoju zbierku Zastavenie v čase ( intímna, prírodná a občianska lyrika)  Eva Kováčová vydala po piatich rokoch (1978). V nej sa predstavila ako celkom iná autorka, ako zrelá osobnosť s vlastným názorom na literatúru, umenie, spoločnosť, s vlastným postojom k životu, prostrediu a ľudom – súčasným i minulým.

Tretia básnická zbierka môže mať – spravidla aj má – kľúčový význam vo vývine mladého autora. Vývin Evy Kováčovej v jej tretej zbierke Vážne vášne ( 1982) má svoju organickú líniu, postupnosť, kvalitatívny oblúk. Táto zbierka  - cyklus básní o láske a citovom živote mladej ženy - sa člení na tri časti. V prvej (Čriepky) sa autorka zameriava na  „ vážne vášne “ mileneckého a materského pôvodu, v druhej (Manželstvo) na rozpory plynúce z manželského stereotypu a v tretej (Za zmyslom) -  ktorú právom možno nazvať hľadaním zmyslu života a lásky - hľadá kompromisnú vyrovnanosť, ktorú nachádza v tichom návrate k prostým veciam každodenného života. Básne nadobúdajú širší spoločenský záber, ktorým autorka dospieva k vyjadreniu generačného kréda:

Sme tridsaťroční.
Bližšie k zemi
si rozumieme
sami so sebou.

Svoju poslednú zbierku Labutia pieseň vydala v roku 1996 už v čase svojho podlomeného zdravia  a venovala ju svojej mame  slovami:

„ Venujem mamičke Márii Kováčovej, rodenej Hinduliakovej, ktorá ma porodila v štyridsiatke a ktorá vždy verila, že by som mohla byť tým, čím chcem. “

V tejto zbierke píše aj o svojom rodnom kraji v básni Ľúbim ťa, Gemer:

Ľúbim ťa ... –

Tak ľahko plynú slová z pier!
No aký význam slová majú?!
Dotkol sa neba netopier,
len krídlom podpísal sa noci,
a všetko, čo som chcela kraju
povedať,
zhynulo bez pomoci.

Symboly, vášeň, láska, nenávisť, 
ukryté v prudkom geste.
Ak prídem, kadiaľ musím ísť,
tak cudzia krv ma tresce ...

Eva Kováčová okrem zbierok básní vydala pre deti knihu Urob si bábiky a panáky (1983) a  prispela veršami s motívom rodného Gemera-malohontu do obrázkovo-poetickej knihy Rimavskou dolinou  (1991).

Poviedkou Svet patrí smelým pod pseudonymom Marek Jankovič získala 1. miesto v súťaži o Cenu Gustáva Reussa  (1995), pod pseudonymom Vika v časopise Slovenka vykladala sny.

Vydala aj autobiografickú prózu Príbehy Evy Šelmecovej (2005), písala aj sci-fi prózy, ktoré uverejňovala v zborníku Krutohlav.

Založila regionálnu literárnu súťaž Hrebendova kapsa, ktorej predsedala ako porotkyňa 11 ročníkov až do svojej smrti.

Táto všestranná, talentovaná žena, rodáčka Rimavskej Soboty zomrela v Bratislave 12. februára 2010 vo veku 58 rokov.