Hovorí sa, že mesiac máj, je lásky čas, tak práve toto obdobie sa v súčasnosti viac spája aj so svadbami. Ale v minulosti tomu tak nebolo. Práve v mesiaci máj sa svadby  neorganizovali, vraj by boli páry nešťastné. Obdobie svadieb bolo spojené hlavne s obdobím fašiangov. V čase, keď nebolo toľko prác okolo hospodárstva. No i napriek tomu, vám prinášame  malú galériu starých svadobných fotografií a niekoľko informácii z terénneho výskumu ako prebiehali svadby v minulosti.

Svadobné fotografie sme zozbierali v roku 2014, z územia okresov Rimavská Sobota a Revúca. Zaujímalo nás hlavne obdobie do roku 1945. Chceli sme zistiť aké bolo odievanie nevesty, ženícha, pri tejto sviatočnej chvíli. Zistili sme, že aj v minulosti podliehali módnym „vlnám“ a tradičný odev sa už v 20 st. , v našom regióne vytrácal. V malohontskej časti regiónu, v obci Klenovec, ešte v 50.-tych rokoch mali muži z gazdovských rodín tradičný súkennícky odev, tzv. postavnie háby, čo vychádzalo aj z toho, že v Klenovci pôsobili súkeníci, tiež v stredogemerskej časti regiónu, v Muránskej Zdychave, v Revúčke sa objavili muži v súkennom odeve. V týchto obciach nachádzame tradičný odev aj u neviest. Všetko záležalo aj od postavenia rodiny, ale aj ako boli „zakorenené“ tradície v rodine.

Svadba v minulosti poväčšine nebola spojená s láskou, ale bola spojením rodín, majetku, či zbavenia sa hladného krku z domu. Väčšinou partnerov vyberali rodičia. Pri našich stretnutiach so staršími obyvateľmi v regióne sme získali informácie o tom ako si vyberali muži svoje partnerky. Odpoveď bola aj takáto: hľadal som si manželku, ktorá bude pracovitá, ktorá bude vládať robiť na gazdovstve, nuž a keby bola pekná, aj to by bolo dobre.  Takže láska prišla až neskôr, ako sa hovorí, privykli. Ale výchova, ktorú dostávali v rodinách ich viedla k poslušnosti  a výber partnera rešpektovali. Manželský zväzok bol jediným rešpektovaným zväzkom.

Nenaplnené túžby boli poznačené aj tragédiou, o čom svedčia aj baladické piesne. Vypočujte si klenovské balady, v podaní speváčiek FS Vepor a informátorky Márii Brndiarovej z Klenovca.

A ako také svadby prebiehali?

Podľa informátorov v obci Klenovec svadby bývali väčšinou vo fašiangovom období a trvali aj týždeň. Predtým než bol sobáš, prebiehalo viacero obradov. Najprv boli "pytaśky", na pytačky väčšinou chodila krstná matka, tetka, alebo stryná. Najprv sa ona porozprávala s rodinou mladej nevesty a tak správu odovzdala rodine mladého zaťa. Po tomto stretnutí bol zvyk ponúknuť chlebom, ale ten nezjedli. Chlieb si pýtajúca zakrútila do vreckovky "śatośky" a dala ho na povalu za roh. Verili, že ak nebudú chcieť dať dievča za chlapca pre ktorého ju bola pýtať, nevydá sa kým ten chlieb odtiaľ niekto nevezme.

Potom chodieval mládenec na vohľady, navštevoval rodinu dievčaťa, aby sa spoznali. Keť to vyzeralo, že rodičia budú súhlasiť, tak sa matka mládenca šla opýtať rodičov dievčaťa, či súhlasia so sobášom ich detí. Keď sa uistila, dohodli si termín stretnutia oboch rodičov mladých, väčšinou v sobotu večer. Toto stretnutie volali "rukovanka"- pýtanie o ruku, kde boli len rodičia mládenca a dali im za dievča "závdavok do ruky". Tu sa rodičia dohodli na "pýtanke", tá bola väčšinou o týždeň v nedeľu, tam sa zišla najbližšia rodina. Od mladej nevesty poslali "posla", že už môžu prísť. Mladý zať dostal od dievčaťa klobúk s perom a so stužkou. Mladá nevesta bola v tento deň oblečená do čierneho odevu, mala zapletený jeden vrkoč a v ňom širokú bielu stuhu. (zvyk na zásnuby dievča oblečené v tmavom odeve v niektorých rodinách pretrvával do konca minulého storočia). 

Keď starejší nevestu popýtal o ruku, mladý jej odovzdal v papieriku zabalený "dvojgrošník", potom "zlatku". Dievčina každého privítala a pri podávaní ruky jej darovali peniaz. Budúca svokra jej darovala látku na šaty. Po zásnubách chodila rodina nevesty na návštevu k rodine mladého dohodnúť sa o termíne sobáša. Volali to "ohnisko obzerať". Tam budúca nevesta obdarovala svojho vyvoleného i jeho otca košeľou a matku látkou. Svadba bola väčšinou o štyri týždne, lebo do svadby museli mať tri krát ohlášky v kostole.

Po ohláškach v stredu sa začala svadba. Mladý zať v tento deň poslal "svatky" mladé ženy, cestu prerúbať vozárom, čo pôjdu pre posteľ. Potom sa vrátili, oznámili že cesta je prerúbaná a šli pre "posteľ". Zapriahli štyri voly, ktorým pripevnili veľké liatovce, na rohoch mali červené "kice" a šatky. Vozári - pohoniči, boli oblečení vo sviatočnom súkennom odeve "postavných háboch" a cez kabanice krížom cez plece mali previazané ľanové, tkané a vyšívané uteráky. Na boku mali koženú kapsu s pálenkou.

Svatky mali na vozoch vo "váľaniškách " pražené buchty a tie rozdávali zvedavcom. Ženy na vozoch spievali pieseň:
"Idemo, idemo cestiśku neviemo, dobrý ľude vedia adaj nám povedia..." a ďalšie.

Pri mladej neveste ich obdarovali koláčmi upečených do tvaru venca, ponakladali "ládu a výbavu" a svatkám darovala mladá nevesta šatky. Družica dostala jablko na vyšívanej vreckovke, dookola bol urobený venček z rozmajrínu a tri maličké sviečky biela, modrá, červená. Do jabĺčka boli pozapichované ozdobné "bombaśki". Takto sa vybrali s výbavou ku rodine mladého a spievali:
"Koť cez hory pôjdemo, dajmo pozor na sebe,
žeby nás na ceste nepristáli,
žeby nám šalblenky nezobrali."

Takto spevom došli ku mladému zaťovi, mladý im tajne skryl jeden vankúš a ženy ho potom hľadali, lebo on pýtal zaplatiť za stratené. Keď už posteľ vyložili a popravili, mladého zaťa v perinách vyváľali a niektorá zo žien tam položila dieťa, žeby sa aj im na takto rok "vodilo". Na druhý deň chodil družba a volal do "frištika", v obidvoch domoch sa už od tohoto dňa zabávali pri muzike a pripravovali sa na sobáš. Keď nastal deň sobáša, starejší vyzval mladého zaťa aby sa odobral na cestu: "Drahí priatelia, prichodí śas, koť sa mámo s naším mladým zaťom odobrať do domu jeho vyvolenej. Dovoľte mi vy jeho najbližší, aby som sa vám v jeho mene poďakovau, za vašiu lásku a opatrovanie. Preto vám ja za šitko dobrô, śo ste pre neho urobili ďakujem a teraz vás prosím, žeby ste mu na novú cestu požehnali, a tak sa vybrali pre mladú nevestu.“

Nasledovala cesta pre mladú nevestu, jednanie sa, ktoré prebiehalo humorne. Keď priviedli nevestu, tak ju ženíchovi odovzdávala prvá družica a žiadala výkupné. Potom nasledovala odberanka mladej nevesty od svojej rodiny. Jednu z nich Vám prikladáme:

„Otecko môj drahý, mamiśka milená a tiež moja milá ostatná rodina. Ja sa s vami lúśim od vás sa odberám, s mojím milým spojiť sa navždy poberám. Ďakujem vám pekne za tú vašiu lásku, že ste ma vychovali k samymu sobášu. Ja len Pána Boha môžem za vás prosiť, aby vám udeliv śitko śo vám treba, zdravie, pokoj, radosť z vysokyho neba. Nak vás on ochráni a śitko dobrô dá za to, śo ste urobili pre mňa. Mama moja milá srdcu utešená, vidím vás ja vidím, že ste zarmútená. ale sa nedivím že sa vy rmútite, že vy pre môj odchod zármutok cítite. Veď ja vaša dcéra dnes vás už opúštiam , ale neviem do akej priepasti sa spúštiam. Prosím vás odpuste mi moje viny, aby neťažili srdce vašej dcéry . Otecko môj drahý aj vám z celyho srdca ďakujem, že ste sa mnohokrát únavnou robotou postarať miseli, žeby som mala šicko śo my treba. Aj naďalej chcem byť vašou dobrou dcérou a milovať vás aj spolu s manželom. Dobre sa tu majte śicí moji milí, koť ja het odchádzam od vás v tejto chvíli. Nedávam vám s Bohom, ale dovidenia a do radostnyho milyho zvidenia.
Kamarátky moje od vás sa vzďaľujem, z ďiovśenskyho kruhu do ženskyho vstupujem. Nak vás veselosť a radosť i naďalej sprevádza, to vám praje vašia kamarátka Anka.
Nakoniec si prosím rodišovskyho požehnania, aby som cestou nemala žiadnyho trápenia.
(inf. Z. Trnavská, J. Dobošová)

Keď sa mladá nevesta odobrala mladý zať poďakoval rodičom nevesty za dobrú výchovu a pobrali sa na sobáš. Na sobáš sa zvonilo na veľký zvon. V kostole mladý pár obstáli družbovia a družice. Starší sedeli v laviciach, ženy a muži osobitne. Po sobášnom obrade sa šlo okolo oltára tam sa na misku hádzala ofera, ktorú poberal farár. Potom sa mladá "vádzala", ostalo pri nej len niekoľko starších žien a všetko ostatné šlo von. (inf. Z. Bálintová). Zo sobáša šli spevom do domu mladého zaťa, väčšinou spievali "Sadla muška na konárik". Keť prišli do domu mladého zaťa, starejší predstavil nevestu rodičom a mladá nevesta sa pripovedala. Po pripovedanke je privítala ženíchova matka. Rodina nevesty odišla do domu nevesty a až na polnoc, na zavíjanku (čepčenie)sa vrátili do domu ženícha.
Zavíjanku mohla robiť len taká žena, ktorá bola vydatá, nie vdova, aby mladú nevestu nepostihlo  to isté.
Zdroj: archív r. Zvarovej z výskumu (1990-1994) a z publikácie Klenovské nárečie, Wágnerová.)

Dodnes sa zachoval zvyk večer pred svadbou spievanie popod obloky v Revúčke a v Muránskej Lehote.
„V ťen vešer predodňom svaďbi sa duchňi prevážaľi Od mlaďéj k mlaďimu na voze.
Išľi po duchňi. Koláše metaľi a mi ďeťi dobre zmo se ňevibiľi za ťimi kolášmi, ľebo hlad bul.
Bula popravená posťeľ, perina, hlavňice a krsná mať prádla pri ťé posťeľi a ťeraz ona nechcela dať, ľebo že treba zaplaťiť. Všakovak sa ednaľi. Sľubovav kto dá, keľo dá. Napokon starie koruňi daľi. Tú čo prádla podľaľi vodou, že sa zasíkala. Potom podbraľi ťie duchňi do voza, spievaľi na voze. Parobci odisťiľi koľeso, abi sa prevaľiľi. Ak vinášaľi kričaľi: Hore rohom treba ňesť, abi bul chlapec. Potom váľaľi mladú a mladiho do duchien.“   

Ďalší zo zvykov v Muránskej Lehote bolo ráno po svadbe. Keď sa svadobčania chceli ešte baviť, pokračovať v zábave, tak „nosili mlaďich na rojtľi (rebríku)cez oblok, ľebo ňeveďeľi dverami sa vikrúťiť, aľebo aj s posťeľou odňesľi speť na svaďbu, ťí šo chceľi ešťe piť.“

Svadobná pieseň z Muránskej Dlhej Lúky

1. Aničkina maťi po dvore choďila,
vraniho koníčka za kantár voďila.
2. Pi koníček vodu, veď si mi na škodu,
veď mi nepriveďeš, ale mi odveďeš.
3. Veď mi nepriveďeš s poľa robotnicu,
ale mi odveďeš z domu pomocnicu.
4. Obzriže sa Janko na revúcku faru,
akú ťi privedú od susedov paňu.
5. Obzriže sa Janko na revúcki kosťel,
akú ťi dovezú od susedov posťel.
6. Ňižo Dlhej Lúky suchá hruška stojí,
ešťe neroďila, ale už sa strojí.
7. Ešťe neroďila, ale roďiť buďe,
Anička, nevesta, na ňe choďiť buďe.
8. Ňižo Dlhej Lúky šípe, trňá kvitňe,
akože Anička len od nás odkvitňe.
9. Koď jej buďe dobre, buďe nás spomínať,
a koď jej buďe zle, buďe nás preklínať.

K svadobnému zvykosloviu, by sa dalo ešte veľa popísať a odovzdať Vám to, čo sme získali v rámci projektu Roztratené zrnká, vám ešte prinesieme v ďalších prezentáciách. Ponúkame vám však galériu svadobných fotografií z Gemera-Malohontu.

no images were found